 |
|
|
 |
Pohrebné rituály |
Šiesteho mi zomrela stará mama a o dva dni vo štvrtok mala pohreb v duchu kresťanských tradícií. Toto všetko som na ňom ako ateista zažil:
Pohrebný rituál sa mal začať až o jedenástej, ale celá rodina a veľa známych sa na cintoríne zišlo už o desiatej. Sedeli sme v malej miestnosti, pred nami v sklenenej vitríne ležala mŕtva stará mama a okolo nás postávalo stádo babiek, ktoré sa s ňou prišli rozlúčiť. Chvíľu tam panovalo hrobové ticho. O pár minút sa vzduchom začalo ozývať šepot. Babky sa modlili. Vtom sa jedna z nich začala modliť nahlas a za okamih sa k nej pridali ďalšie. O minútu sa celou pohrebnou sálou ozývala hromadná modlitba a znelo to tam ako v budhistickom chráme. Niekoľko viet (o panne Márii, jej synovi a duchovi svätom a tak...), stále dookola a dookola, v monotónnom tempe a jednej tónine. Po chvíli som počul už len: "Mmmm mm mmmmm mmmm mmmmm mmm..." a do toho nejaké sykavky. Nie som si istý, čo tým tie babky sledovali. Možno samy upadli do tranzu a zažili blízke stretnutie tretieho druhu so svojím Bohom. Na mňa to pôsobilo ubíjajúco a chcelo sa mi zívať.
Keď
si predstavím, že by som sa aj ja mal modliť takýmto spôsobom, neviem,
či by som to dokázal. A asi by bolo trápne, keby som uprostred rozhovoru
s Bohom zaspal. Existujú aj nejaké modlitby, ktoré netreba drmoliť stále
dookola? Veriaci, ozvite sa mi a povedzte mi o nejakej.
Odbila jedenásta hodina a začal sa obrad. Bol som milo prekvapený, že z kňaza sa vykľul sympatický mladý muž a nie nejaký starý chren. Bolo horúco a tak si každú chvíľu utieral čelo vreckovkou. Vedľa biblie mal položené papierové vreckovky, do ktorých si z času načas diskrétne vyfúkal nos, pretože trpel sennou nádchou tak ako ja. Jeho prejav ma vážne zaujal. Neviem, či ho počúval aj niekto iný, ale ja áno. Nebola to zmes kresťanských demagógií aké som už pár krát počul, ale zaujímavá úvaha o tom, či stačí iba chodiť do kostola a modliť sa a pritom nekonať žiadne dobro. Celý obrad kazili iba dve veci. Prvou bol fakt, že si kňaz svoju reč nepripravil dôkladne a často sa pozeral do poznámok. Raz sa dokonca zasekol uprostred vety, chvíľu očami zúfalo lietal po papieri, nakoniec sa na to vykašlal a začal novým odstavcom. Druhou nepríjemnosťou bolo kadidlo. V horúcom vzduchu a malej miestnosti plnej ľudí na jeho vôňu zareagovala polovica zúčastnených záchvatom kašľa.
Naposledy sme sa so starou mamou rozlúčili, uložili ju do zeme a hromadne sa odobrali do kostola. Bol som dosť zvedavý, pretože ako neveriaci sa do svätostánkov veľmi často nedostanem. Ak mám pravdu povedať, necítim sa v nich dobre, pretože na mňa pôsobia hrozne deprimujúco, tmavo a chladno. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som vošiel dovnútra. Starý kostol prešiel niekoľkými rekonštrukciami a teraz je z neho veľkolepé miesto plné svetla, s dokonalou akustikou a príjemným chladom, ktorý sme po hodinách strávených v horúčave všetci privítali. Nad oltárom sa vynímala nádherná moderná bronzová socha Ježiša Krista, ktorá mohla mať hádam aj päť metrov a pôsobila tam monumentálne. Celkový dojem trochu kazili starožitné obrazy a ikony (ináč veľmi vzácne a krásne diela), ktoré akosi nezapadali do moderného štýlu, v ktorom bol kostol urobený. Viem však, že je ťažké presvedčiť staré babky, že aj keď je nejaký starožitný obraz pekný, nemôže sa postaviť hneď vedľa moderného diela, ináč bude vyzerať škaredo.
Obrad bol krátky a stručný, veriaci si iste prišli na svoje a neveriaci sa aspoň dlho nenudili. Celkový dojem kazil len kostolník, ktorý sa tam promenádoval v kockovanej košeli, šedých nohaviciach a kožených sandáloch a kvôli absencii chrupu hrozne šušlal, keď citoval z biblie. Až neskôr som sa dozvedel, že už má vyše osemdesiat rokov a musím uznať, že na tak starého človeka je to ešte veľmi čulý muž.
Celkovo musím skonštatovať, že som bol milo prekvapený. Tento zážitok zo mňa síce neurobil presvedčeného kresťana, ale veriaci si u mňa aspoň urobili jedno veľké plus. Presvedčili ma, že aj taký zastaralý a spráchnivelý aparát sa dokáže prispôsobiť novým časom a podrobiť sa modernizácii. Nebolo by však na škodu urobiť veľký marketingový prieskum (cirkev na to iste má dosť finančných prostriedkov) a prejsť ešte razantnejšou transformáciou. Všímam si totiž, že jedinými pravými veriacimi sú už len staré babky, pričom mladší ľudia berú vieru len ako povinnosť, prípadne sa od nej úplne odvracajú. Viem, že si ako ateista nasieram do huby, ale keby som bol na mieste manažéra podniku (alias kardinálom), vážne by som o tom porozmýšľal.
