|
|
O staničných hajzloch |
Priznám sa, že patrím k ľuďom, ktorí sa vyserú kedykoľvek. Bežne si sadnem
na záchod trikrát denne a vždy zo mňa niečo vyjde. Niektorí mi možno budú
závidieť, že sa môžem vyprázdniť kedy chcem. Áno, je to pravda, zápchami
netrpím. Na druhej strane však nie som schopný to v sebe nosiť aj dva
dni, keď je treba (jeden môj kamarát sa raz dokonca stavil, že týždeň
nepôjde na záchod a stávku vyhral).
Keďže
už dobrých sedem rokov pravidelne skoro každý týždeň cestujem z domu do
Košíc, kde študujem, poznám veľmi dobre mučivé stavy, keď sedíte v natriasajúcom
sa autobuse plnom ľudí, do cieľa vám zostáva ešte hodina a hovno už vykukuje
z dierky. Verte mi, škripec či španielska čižma sú oproti tomu relaxačné
strediská. Vďaka tomuto môjmu trápeniu som za tých pár rokov spoznal prakticky
všetky miesta, kde sa môže zúfalý človek v meste vysrať (a že ich nie
je málo...).
Možno mi nebudete veriť, ale ešte pred pár rokmi by som vám poradil,
že ak sa nechcete pri sraní v Košiciach aj pozvracať, radšej si čupnite
niekde v parku do kríkov. Verejné záchody v meste prakticky neexistovali.
Na železničnej a autobusovej stanici boli také hnusné, otykované, osrané
a ochcané, že by kľudne mohli hrať v Desperadovi dvojke. A školské záchody
tiež nestáli za veľa. Niekedy som mal pocit, že študenti Technickej Univerzity
- budúca inteligencia Slovenska, sú banda fekalistov, ktorí sa vyžívajú
v osieraní sedátiek a ochciavaní stien okolo pisoárov.
Na šťastie (a na moju radosť) sa však situácia v poslednej dobe začala
radikálne zlepšovať. V meste sa objavili také tie sracie búdky, do ktorých
stačí hodiť korunu a môžete si v kľude posedieť. Nanešťastie sú väčšinou
situované uprostred frekventovanej oblasti (parkovisko na Námestí Maratónu
mieru), takže sa do nich odhodlá vstúpiť len najzúfalejší zúfalec. Neskôr
však začala Technická Univerzita s rekonštrukciou niektorých záchodov
a, čuduj sa svete, sú čisté, nepolámané, nesmrdí tam až tak strašne a
keď si so sebou donesiete toaletný papier, môžete sa v nich s kľudom vysrať.
Osobitnou kapitolou však sú staničné hajzle. Kedysi som ich považoval
za semenište infekčných chorôb a epicentrá morových rán. Dnes však predstavujú
kultúrne hygienické zariadenia, v ktorých sa zúfalý cestujúci kľudne a
bez obáv môže oddávať vyprázdňovaniu svojich ťažko skúšaných útrob. Musíte
si za to síce zaplatiť (2,- Sk za pisoár a 5,- Sk za kabínku na železničnej
stanici, 3,- Sk za pisoár a 4,- Sk za kabínku na autobusovej stanici),
ale máte istotu, že na mise bude sedátko, pri okienku vyfasujete toaleťák,
celé zariadenie bude čisté (hajzelbáby ich pucujú každých pätnásť minút)
a že sa tam nebude poflakovať žiadne opité či nafetované indivídum a pokúšať
sa s vami o sexuálny styk.
Ktosi raz povedal, že kultúra národa sa dá merať úrovňou jeho hygienických
zariadení. Ak je to pravda, musím hrdo prehlásiť, že aj napriek všetkým
zhoršujúcim sa stavom v spoločnosti a hospodárstve, kultúra nášho národa
nezadržateľne stúpa. Gratulujem, Slováci, konečne sme svetu ukázali, že
nie sme banda primitívov!!!
PS: Je mi ľúto úbohých kríkov v mestských parkoch, ktoré teraz prídu
o bohatý zdroj živín, na ktorý boli dlhé roky zvyknuté. Nič to, veď už
aj tak splnili svoju funkciu.
Riki Fridrich
|