 |
|
|
 |
O staničných hajzloch |
Priznám sa, že patrím k ľuďom, ktorí sa vyserú kedykoľvek. Bežne si sadnem na záchod trikrát denne a vždy zo mňa niečo vyjde. Niektorí mi možno budú závidieť, že sa môžem vyprázdniť kedy chcem. Áno, je to pravda, zápchami netrpím. Na druhej strane však nie som schopný to v sebe nosiť aj dva dni, keď je treba (jeden môj kamarát sa raz dokonca stavil, že týždeň nepôjde na záchod a stávku vyhral).
Keďže
už dobrých sedem rokov pravidelne skoro každý týždeň cestujem z domu do
Košíc, kde študujem, poznám veľmi dobre mučivé stavy, keď sedíte v natriasajúcom
sa autobuse plnom ľudí, do cieľa vám zostáva ešte hodina a hovno už vykukuje
z dierky. Verte mi, škripec či španielska čižma sú oproti tomu relaxačné
strediská. Vďaka tomuto môjmu trápeniu som za tých pár rokov spoznal prakticky
všetky miesta, kde sa môže zúfalý človek v meste vysrať (a že ich nie
je málo...).
Možno mi nebudete veriť, ale ešte pred pár rokmi by som vám poradil, že ak sa nechcete pri sraní v Košiciach aj pozvracať, radšej si čupnite niekde v parku do kríkov. Verejné záchody v meste prakticky neexistovali. Na železničnej a autobusovej stanici boli také hnusné, otykované, osrané a ochcané, že by kľudne mohli hrať v Desperadovi dvojke. A školské záchody tiež nestáli za veľa. Niekedy som mal pocit, že študenti Technickej Univerzity - budúca inteligencia Slovenska, sú banda fekalistov, ktorí sa vyžívajú v osieraní sedátiek a ochciavaní stien okolo pisoárov.
Na šťastie (a na moju radosť) sa však situácia v poslednej dobe začala radikálne zlepšovať. V meste sa objavili také tie sracie búdky, do ktorých stačí hodiť korunu a môžete si v kľude posedieť. Nanešťastie sú väčšinou situované uprostred frekventovanej oblasti (parkovisko na Námestí Maratónu mieru), takže sa do nich odhodlá vstúpiť len najzúfalejší zúfalec. Neskôr však začala Technická Univerzita s rekonštrukciou niektorých záchodov a, čuduj sa svete, sú čisté, nepolámané, nesmrdí tam až tak strašne a keď si so sebou donesiete toaletný papier, môžete sa v nich s kľudom vysrať.
Osobitnou kapitolou však sú staničné hajzle. Kedysi som ich považoval za semenište infekčných chorôb a epicentrá morových rán. Dnes však predstavujú kultúrne hygienické zariadenia, v ktorých sa zúfalý cestujúci kľudne a bez obáv môže oddávať vyprázdňovaniu svojich ťažko skúšaných útrob. Musíte si za to síce zaplatiť (2,- Sk za pisoár a 5,- Sk za kabínku na železničnej stanici, 3,- Sk za pisoár a 4,- Sk za kabínku na autobusovej stanici), ale máte istotu, že na mise bude sedátko, pri okienku vyfasujete toaleťák, celé zariadenie bude čisté (hajzelbáby ich pucujú každých pätnásť minút) a že sa tam nebude poflakovať žiadne opité či nafetované indivídum a pokúšať sa s vami o sexuálny styk.
Ktosi raz povedal, že kultúra národa sa dá merať úrovňou jeho hygienických zariadení. Ak je to pravda, musím hrdo prehlásiť, že aj napriek všetkým zhoršujúcim sa stavom v spoločnosti a hospodárstve, kultúra nášho národa nezadržateľne stúpa. Gratulujem, Slováci, konečne sme svetu ukázali, že nie sme banda primitívov!!!
PS: Je mi ľúto úbohých kríkov v mestských parkoch, ktoré teraz prídu o bohatý zdroj živín, na ktorý boli dlhé roky zvyknuté. Nič to, veď už aj tak splnili svoju funkciu.
