 |
|
|
 |
Načo nám je škola |
Som študent. Už od svojich siedmych rokov navštevujem rôzne výchovno-vyučovacie zariadenia, v ktorých mi vtĺkajú do hlavy rôzne vedomosti. Trvá to už takmer pätnásť rokov. A aj napriek tomu ešte stále nemám pocit, že mi škola dáva niečo dôležité, niečo, čo raz, keď sa z nej konečne dostanem, budem potrebovať.
Ak
mám pravdu povedať, za najdôležitejšie vedomosti a zručnosti, ktoré mám,
považujem čítanie, písanie všetkými desiatimi a prácu s počítačom. Čítať
som sa naučil sám, keď som mal päť rokov. Práca na počítači prišla tiež
tak nejako sama, v škole k mojim praktickým vedomostiam pridali už len
nejakú tú teoretickú omáčku. No a písanie na stroji, ktoré sme mali na
strednej škole, to je kapitola sama o sebe. Dva roky som bol najhorším
strojopisárom v ročníku, potom som dostal nový počítač a začal s ním intenzívne
pracovať a tak sa zo mňa počas letných prázdnin odrazu stal jeden z najlepších.
Neviem, či za túto zručnosť vďačím škole, alebo sebe - asi je to tak pol
na pol.
Čo som však tým chcel povedať? Asi to, že škola podľa mňa v dnešnej spoločnosti stráca praktický význam. Deti sa naučia nejaké základy matematiky a slovenčiny a ďalej už rozvíjajú len to, čo ich baví alebo zaujíma. Je veľmi jednoduché dosahovať vynikajúce výsledky, odhliadnuc od toho, či sú dosahované protekciou, ťahákmi, psychologickým prístupom k vyučujúcim (ktorý s takou obľubou využívam) a podobne. Strednú školu som absolvoval s veľmi dobrým prospechom, pričom sa ma väčšina odborných predmetov ani nedotkla a neviem z nich ani 10% toho, čo sme sa učili. Načo je mi potom taká škola? Prečo musím stráviť dlhý čas sedením v lavici a nudením sa?
Odpoveď je jednoduchá. Škola je akýmsi ukazovateľom spoločenského postavenia. Stačí povedať: "Som inžinier..." alebo "Študoval som tam-a-tam..." a hneď sa ľudia na dotyčného pozerajú úplne inak. Čo na tom záleží, že školu odflákol na samé trojky, alebo sa na ňu dostal vďaka vplyvným príbuzným?
Bývam na vysokoškolskom internáte, vidím okolo seba budúcich inžinierov, doktorov či magistrov. Sám raz možno budem jedným z nich. A nemám dobrý pocit z toho, že mládež okolo mňa raz bude tvoriť našu Slovenskú inteligenciu - nositeľku rozvoja a pokroku.
Ale ako to riešiť? Ak mám pravdu povedať, neviem. Možno že raz, keď sa naša spoločnosť zbaví blbých predsudkov a ekonomických problémov, budú na bezplatných školách študovať ozaj len tí, ktorí to naozaj chcú a jednotlivci budú hodnotení nie podľa dosiahnutého vzdelania, ale podľa úrovne ich odborných znalostí. Ale dovtedy, kým nastane tento utopický stav, buďme radšej pripravení na stretnutia s doktormi, ktorí nevedia poskytnúť prvú pomoc, inžiniermi, ktorí by nevedeli zapojiť jednoduchý elektrický obvod a študentmi, ktorí neštudujú.
4. 2. 1999 - dodatok
Konečne som z vlastnej skúsenosti prišiel na to, čo mi vlastne škola dala. Dala mi čas.
Len málokto totiž už v mladosti vie, čo by chcel v živote robiť. Už výber strednej školy je často dosť problematická otázka. Je však úplne zbytočné zaťažovať sa výberom vysokej školy. Pokiaľ niekto nemá konkrétnu predstavu o svojom budúcom povolaní, nech ide na takú, o ktorej si myslí, že ju absolvuje bez výraznejších problémov.
Vysoká škola totiž nedáva ľuďom vzdelanie. Dáva im niekoľko rokov, počas ktorých si môžu rozmyslieť, čo chcú v živote dosiahnuť a ako to urobiť. Vysokoškoláci často chodia na rôzne brigády, dostávajú prvé pracovné príležitosti, niektorí si dokonca ešte počas štúdia založia živnosť. Nejde o to, akú školu vyštudovali (okrem neurochirurgov, kozmonautov a podobne, tí tie odborné vedomosti naozaj potrebujú), ide o to, kde sa za ten čas uchytia.
A teraz moje osobné vyznanie: Ďakujem ti, vysoká škola, za to, že som vďaka tebe mohol byť v Košiciach o tri roky dlhšie. Ďakujem ti za to, že som vďaka tebe dostal šancu pracovať v Icose a Reszane. Ďakujem ti aj za stres, ktorý som pravidelne zažíval na skúškach a ktorý už na mňa teraz vôbec nepôsobí, nespútava ma ako kedysi. Ďakujem ti, že si mi definitívne znechutila všetky ekonomické vedy, takže sa teraz vďaka tebe nebudem musieť celý život piplať so stĺpčekmi čísel zakončenými čiarkou a pomlčkou. Ďakujem ti za všetko, čo si mi dala. Nenaučila si ma síce nič, ale dala si mi toho fakt veľa. A ja ti za to všetko veľmi pekne ďakujem.
