 |
|
|
 |
Hry osudu |
Snina, 11.5.1999
Príbeh, ktorý tu teraz vyrozprávam, nie je žiadna fikcia. Od začiatku do konca je to číro-číra pravda a dokazuje, že pokiaľ sa osud rozhodne s nami zatočiť, urobí to bez ohľadu na to, či to je možné alebo nie.
Teplý letný večer. Bol som si zahrať basketbal, osprchoval som sa a vyšiel si s dvoma kamarátmi do nášho obľúbeného baru. Asi o desiatej sme sa spoločne vracali domov. Debatovali sme, bavili sme sa, keď sme si zrazu všimli, že na strome ktorý rastie v priestoroch miestnej základnej školy ktosi je. Toho kohosi vôbec nebolo vidieť, ozývalo sa len šumenie lístia a praskanie konárov, po ktorých niekto zúrivo skákal. Očividne vandal, ktorý si na bezbrannom strome prišiel vybúriť svoje komplexy.
Chvíľu
sme sa na to pozerali, potom sme sa zhodli na tom, že sa tam asi niekto
jebe a šli sme ďalej. Pod kamošovým blokom sme sa rozišli a všetci šli
svojou cestou. Ja som to mal domov len nejakých dvesto metrov po rovnej
ceste a cez most. A keďže som mal po basketbale stuhnuté svaly, rozhodol
som sa, že sa prebehnem. Miernym tempom som začal klusať, vzduch bol teplý
a čistý, cítil som sa vynikajúco.
Keď tu zrazu tesne vedľa mňa prudko zabrzdilo auto a vyskočil z neho policajt.
"Prečo bežíš?" opýtal sa ma a dosť výhražne sa na mňa pozeral.
Aký dôvod som mal uviesť? Uverí mi policajt prenasledujúci unikajúceho zločinca, že som sa chcel prebehnúť len tak, kvôli radosti z pohybu? "Nemám na to žiadny dôvod," povedal som. "Bežím len tak."
"Prečo si lámal ten strom?" pokračoval policajt vo výsluchu.
"Myslíte ten pri školskom ihrisku?" opýtal som sa. Policajt spozornel. Vedel som o tom, takže som bol pritom. Ale prečo som sa priznal, že o niečom viem? Prečo nezatĺkam? Možno práve to ma zachránilo. Vysvetlil som mu, že som to nebol ja, že som to len videl, keď sme sa vracali z baru a že nemám ani potuchu, kto to mohol urobiť. Vynechal som len tú časť o jebaní na strome.
Potom si ten policajt ešte odo mňa opýtal občianku (ktorú som nemal, pretože bola doma, len pár metrov odtiaľ) a spýtal sa na mená kamarátov, s ktorými som sa vracal. Pokojne a bez stresu som mu povedal všetko čo chcel, načo policajt nasadol do auta, povedal mi, že môžem ísť a odfrčal.
Keď si predstavím, čo všetko sa mohlo stať, ešte teraz ma striasa. Predstavte si, že by som spanikáril a začal sa správať podozrivo. Predstavte si, že by mi ten policajt neuveril a vzal ma so sebou na stanicu. Tam by mi iste rupli nervy a urobil by som nejakú blbosť, ten zlomený strom by mi našili a už by sa za mnou problémy ťahali ako slimáčia stopa. Viem si celkom dobre predstaviť, že keby to bol hollywoodsky film, odsedel by som si dvadsať rokov a von vyšiel ako zničená ľudská troska.
Osud si s nami robí čo chce. A vôbec neberie ohľad na to, či sa nám to páči alebo nie. Dokonca neberie ohľad ani na reálnosť či absurdnosť situácie, do ktorej nás dostane. Až teraz som si uvedomil, že proti osudu nikto nič nezmôže.
Ale uvedomil som si ešte niečo. Slušné správanie a rozvaha dokážu vychýliť misku váh na moju stranu. A tiež som musel uznať, že policajti nie sú len banda debilov, ako ich poznáme z vtipov, ale dokážu byť aj rozumní a tolerantní, presne takí ako majú byť. Ďakujem vám za to, páni policajti.
